Moje druhé ja- 1. kapitola- SNY A SKUTOČNOSŤ
Autor: Mimi
Bežím chodbou temnoty, bežím, no neviem kam. Keď dobehnem do cieľa, umriem. Všade tma, všade ticho, nikde nič. Neviem kde som, neviem kto som, neviem ako som sa sem vlastne dostala, neviem ako mám ísť preč, neviem nič. Potom zazriem svetlo, tlmené, ale predsa je to svetlo, idem za ním, no nehýbem sa. Nemyslím,nedýcham,
neviem či vôbec žijem. No som. Zrazu počujem výkrik, plač, a vidím zrkadlo... v ktorom som ja. Nie som však taká, aká som vždy. Mám červené oči, som od krvy. No nie od svojej. Všímam si osobu podo mňou. Je to moja najlepšia kamoška Suelline!!!Je mŕtva! Na mne je jej krv, ju som zabila, mňa som zničila. Som netvor. Nie som normálna. Za mnou sú osoby v kapucniach. Dávajú si ich pomaly dole, a ja vidím kto to je. Sú to členovia Suellininej rodiny.Všetci plačú, plačem s nimi, a zomieram. A v tedy sa začínam prebúdzať s každodenného sna.
Tento sen ma budí deň čo deň, a ja už viac nezaspím. Vidím sa zabíjať vlastnú kamošku. Som vôbec normálna? Nie. To viem už od vtedy, čo sa mi to zdalo prvý krát. Povedala som o nich jedine Sue. No nie úplne. Povedala som jej len o tom, že vidím v zrkadle jej rodinu a mám na sebe krv. O nej som jej nepovedala nikdy nič. Keď som jej jednotlivých členov opísala, povedala mi, že presne tak vyzerajú v skutočnosti. Je to nejaká predpoveď Suellininej smrti? Alebo je to len sen. Nad touto myšlienkou rozmýšľam čoraz viac. Ale ako som mohla vedieť, ako vyzerajú tí ludia, keď som ich v živote nevidela.
„All, ty spíš???“zo zamyslenia ma vyrušila moja mama Rebecca.
„ Čo??? Jáj...prepáč, idem si už ľahnúť.“ Zaklamala som. Vyšla som po schodoch hore do svojej izby. Je fialová, ako moja najobľúbenejšia farba. Ale teraz presnejšie o mne. Mám hnedé rovné vlasy, hnedé oči, a som dosť nízka. Všetci mi tvrdia, že som ako palička, no ja si to nemyslím. Viem o tom svoje... nejem veľa odkedy sa mi zdal ten sen. Mám 16, a som obyčajná teenegerka. Ako som už spomenula, milujem
fialovú. Bývam v dome číslo 7 v dedinke Burette. Je to 7 kilometrov od mesta Filepo na severe Donestie.
Ako aj každý deň, aj teraz som sedela na podokenici, hľadela do blba a rozmýšľala o tom sne. No znova mi napadá len jedno vysvetlenie...alebo dve? Má to byť buď predpoveď niečoho hrozného alebo je to nejaké znamenie. Hľadím do lesa, keď v tom začne pršať. No super. A je pokazený ešte aj tento deň. Postavím sa a idem k písaciemu stolíku. Zoberem ceruzku, skicár, a idem naspäť na okno. Popritom myslím na to, že zavolám Penelopa, a trochu ju znova naštvem. Penelopu nemám rada. Každý človek má predsa nepriateľov, nie? No čo, radšej nejdem volať, a ani provokovať.
Sadla som si na okno a začala kresliť. Kreslila som anjela. Vedela som kresliť, to som si musela priznať, ale Sue vedela zas lepšie spievať. Obe sme však naše talenty nedávali príliš najavo. Mali sme lepšie veci na práci než počúvanie ponosov na to, že pri Sue sa nemôžu tetky modliť, rebo robí hluk, a ja že furt mám nos v papieroch. Bŕŕŕ. To radšej nie. Ako som tak kreslila, napadlo ma poslať správu Suelline, ktorá bola na dovolenke v Egypte spolu s jej sesternicou, sestrou, a sestriním frajerom. Ani jedna s nás nemá chalana. No čo, predsa jej len pošlem tú správu. Zobrala som svoj i-phone, ktorý som dostala od mamy ako darček k 15 narodeninám, a naťukala som tam pár slov:
Ahoj sue, ako sa mas? Kedy sa asi vratite?
Tu nuda, nic sa nedeje, len susedovie macku
preslo auto, a Meliskova porodila dvojicky.
Dufam, ze uz konecne prides, nech niesom
tak sama v tomto „velkom“ meste.
Tvoja kamoska Alice.
Stlačila som odoslať, a išla do kúpeľne. Horúci kúpeľ mi vždy pomohol v ťažkých chvíľach. Zobrala som kozmetickú taštičku a išla
sa umyť. Napustila som horúcu vodu, pridala bublinky, a ponorila sa do oslobodzujúceho kúpeľa. Len dúfam, že teraz nepríde moja staršia sestra Mellisa. Alebo môj krpatý brat Filip s otcom Jouom. Išli na futbal, ale určite sa vrátia až neskoro, a Filo už bude spať. Rozpustila som si vlasy a len tak rozmýšľala nad životom a ležala. Keď som vychádzala z vody, bola takmer polnoc. Obliekla som si nočnú košeľu a išla si ľahnúť. Nebola som však vôbec unavená. Zrazu vedla mňa blikol mobil. Prišla mi správa. Aha...dve. Prvá bola len o tom, ako som zabudla zaplatiť a podobné táraniny, a druhá bola odpoveď od Sue.
Mila All, tu je to celkom ok, ale chyba mi
sranda s tebou a nase spolocne nocne vylety:D.
Segra mi slubila ze zajtra sa vratime, tak uz
sa nenud a pripravuj program na dalsie dni.
Potom mi porozpravas vsetky novinky. Prid
ma cakat na letisko zajtra rano o 8.
Tvoja Suelline.
hlas. Na lúke čo sa rozostierala za týmto kríkom, sa pásol krásny kôň. Alebo to nebol kôň? Vyzeralo to skôr ako nejaký čarovný tvor. Bol celý biely s bielo-modrou hrivou a chvostom, na nych mal drobné trblietky, celé telo mal pozdobené akoby drobnými hviezdičkami, na boku mal nejaký znak, ktorý som tak zdiaľky nevedela rozoznať. Na hlave mal v strede čela hviezdu, a červené oči. To ma zmiatlo. Ako môže mať taký krásny kôň tak nechutne červené oči. Huuups! Ten kôň sa na mňa zahľadel, a zažal sa približovať. Zažala som cúvať, no nespúšťala som s neho oči. Bol to ako zlý sen. Alebo to je sen? Uštipla som sa, no iba som viac zhíkla. Kôň zastal. Neviem, čo sa so mnou stalo, ale išla som ku koňovy, a položila som mu ruku na chrbát. Bol veľký. Zrazu sa spustil na zem. Sadla som si naň. Ani enviem prečo. Akoby ma ovládala nejaká nevyditeľná sila, a ja som musel arobiť čo mi prikáže. Kôň sa zdvihol a začal cválať smerom hlbšie a hlbšie do lesa. On akoby ani nechodil, on priam lietol. Išiel tak rýchlo, až mi začalo byť zle. Išli sme sem a tam a ja som si vychutnávala jazdu. Je to skvelý zážitok. Akoby som lietala, no stále som na zemi. Nesnívam? Pítala som sa sama seba už asi piaty krát. Zrazu sa prudko otočil a začal ísť druhým smerom. To už prehnal, pomyslela som si. Teraz mi už žalúdok skákal dade až v krku.
„STOJ!!!“ skríkla som.
“Stojte...ch-ch-chcete ma z-z-zabiť?“ povedala som pomaly. Nespoznávala som vlastný hlas. Bol iný. Bol taký... nedá sa to ani opísať. Akoby patril niekomu cudziemu, a nie mne. Akoby patril
nejakej mladšej osobe, nie mne.No tá osoba stále nespomalila. Ba bežala ešte rýchlejšie. Bežali sme až niekde ďaleko za kopce, niekde ďaleko od Burette, môjho domova. Keď sme znova začali klesať, postava spomalila. Zrazu sme šli len krokom. Podla toho čo som vnímala, sme práve teraz išli po nejakých schodoch. Takže ma nesie niekam dnu. Čo je toto, preboha, za svet? Najskôr ten kôň potom toto. Čo ma dnes ešte čaká?
„Edward, čo to máš?“začula som hlas. Takže ten čo ma nesie, musí byť Edward.
„ Našiel som ju v lese. Je celá od krvy a vyzerá nejak divne. Ale nevyzerá nebezpečne.“ Povedal a pritom ma zložil na nejakú mäkkú vec. Asi postel. A ja že som od krvy? A s kade by sa na mne nabrala krv preboha?
„Počkajme kým sa prebere, nech nám povie, čo sa tam stalo.“ Povedal ženský hlas.
„Dobre.“odpovedal Edward.“ A...Elison?“
„No?“spýtal sa znova ženský hlas. Takže tá sa volá Elison.
„Donesieš jej, prosím, nejaké čisté oblečenie? Má na sebe len nočnú košeľu...teda ak sa toto dá nazvať nočnou košeľou. Je to skôr nejaký potrhanec.“povedal a pritom sa ma dotkol. Mal veľmi príjemnú ruku. Takú hladkú, teplú.
„Jasne, nemaj boja!“ odpovedala Elison.
Začala som otvárať oči, pretože v lese som ich znova otvorila. Uvidela som miestnosť ladenú do žltej farby, a nado mňou dvoch ľudí. Jednu babu, takže asi Elison, ktorá bola strašne drobunká, mala hnedé rozpustené vlasy po pás a medzi tým blond melíre. Ten druhý, Edward, mal čierne vlasy, a bol strašne krásny. Asi som sa doňho zaľúbila, aj keď nebol môj typ.
„ Prebúdza sa“ povedal.
Posadila som sa, a rozhliadla okolo seba. Miestnosť bola veľmi vkusne zariadená, aj keď do starodávneho štýlu. Pozerali na mňa tak, akoby sa ma báli. Usmiala som sa na ne, a asi to pomohlo. Elison sa na mňa vrhla a posadila sa vedľe mňa.
„Ahoj, ja som Elison Celliová.“ Povedala, no bolo vydieť, že má trošku obavy.
„A ja Edward Cellio. Brat Elison.“ On to povedal celkom normálne, nebál sa, a zdalo sa mi, že sa aj pousmial. To bol pre mňa gól.
„ Ahojte, ja som Alice Wampirová.“ Predstavila som sa im. Posadila som sa úplne, a usmievala sa.
„ Môžem takú blbú otázku??? Viem že je to neslušné, ale môžeš nám povedať...“spýtal sa Edward.
„Čo som?“ Doplnila som ho. Čo im mám povedať, čo som? Čo to nevidia?
„ Som človek...Čo iné by som mala asi tak byť?“ spýtala som sa, akoby to nebolo vôbec jasné.
„Nie, človek určite nemôžeš byť. Máš červené oči.“vysvetlil mi.
„Nemám. Prečo by som mala mať červené oči???“ Vôbec som nechápala čo hovorí.
„Ale teraz vážne.“pridala sa do rozhovoru Elison. „Vážne nevieš, čo si?“Vydesene sa ma spýtala.
„Nie.“ Povedala som znova, ako dnes už najmenej piaty krát.
„Poď sa pozrieť do zrkadla. Uvidíš, že niesi človek.“povedal Edward.
Elison ma zaviedla do ďalšej miestnosti. Táto bola celá biela. Boli tam biele kreslá, televízor s plochou obrazovkou, obrazy, na ktorých boli samí ľudia v kostýmoch, aké nosili králi v minulosti, a bol tam aj kozmetický stolík a posteľ. No zrkadlo som nikde nevidela. Elison ma otočila. Na stene za nami neboli len oblúk, ktorým sme sem prišli, ale na celej stene boli zrkadlá ako v baletnom štúdiu. Teraz som už vykríkla, ale poriadne. V zrkadle som nebola ja. Bol to niekto úplne iný. Teraz som mala čierne vlasy len po plecia, krvavo červené oči, dotrhanú nočnú košeľu celú od krvy. Mala som krajšiu tvár, bez vyrážok. Bola som bledšia, krajšia. Neviem, či sa to dalo nazvať, že som niekto iný, pretože stále som to bola ja, len som vyzerala úplne inak.
„Tak čo, už vidíš??? Tak nám povedz, čo si. Si upír?“ spýtala sa Elison.
„ Čo??? Ja a upír??? Ja neviem čo som. Preboha veď... keď som odchádzala z domu, vyzerala som úplne inak. „ hovorila som takmer nezrozumiteľne. Zrazu ma zachvátila taká bolesť v hlave, že som myslela že druhý krát omdliem.
„Čo ti je...čo...čo sa ti stalo???“ pribehol Edward. Až vtedy som si všimla, že znova ležím na zemi. Okolo mňa bola krv. Krvácala som, no neviem prečo. Elison ma zdvihla, a položila ma znova tam, kde som ležala predtým. Necítila som si kosti, necítila som, že žijem. Už druhý krát za tento deň som akoby umierala. No povedala som si, neumriem. A prešlo to. Už som nemala ten záchvat, no stále ma všetko bolelo.
„Chceš...chceš vodu???“ spýtal sa Edward. Elison tu tentoraz nebola.
Prikívla som. V hrdle som cítila zvláštne svrbenie, a bola som smädná. Elison znova pribehla s pohárom vody v ruke. Podala mi ho. Chcela som ho zobrať, no moja ruka mi to nedovolila. Upútala ma jazva. Mala presne taký istý tvar, ako mal ten kôň na chrbte.
„Neviem čo sa so mnou deje. Ja...presne toto sa mi stalo v lese. Tá bolesť...to, žo som omdlela. Musí to mať nejaký súvis.“ Chraplavo som povedala. Zobrala som vodu do ruky, no pohár pukol, len čo som sa natiahla poň.
„Pomoc. To je na mňa už veľa. Kto to spravil? Veď pohár Elison už dávno položila. Tak ako sa to stalo???“Pýtala som sa ich zmetene.
„ To nie my...to si musela urobiť ty. Nik iný tu nieje, kto by to vedel urobiť. Skús to ešte raz.“Povedala Elison.
„Ja? A čo mám skúsiť?“spýtala som sa. Neviem, čo odo mňa žiadajú. Veď to som nemohla urobiť ja, nikdy som nič takéto ani nič podobné nespravila.
„Skús sa načiahnuť k poháru rukou a zistíme či si to nebola ti.“ Povedal Edward. No dobre, skúsim, za to nič nedám. Natiahla som sa teda k poháru, teda už len ku kúskom poháru. Zrazu sa tie kúsky rozleteli na všetky strany popukali, a mne sa zarezali do ruky. Takže som to bola ja. Rýchlo som stiahla ruku, lebo ma to bolelo. Sklo bolo horúce a ostré. Pozrela som sa na ruku, a zistila som, že z rany mi tečie krv. Nejako som tušila, žo mám urobiť. Oblizla som ranu, a vysala s tade krv. Rana sa zrazu zrástla, a sklo povyletúvalo z rany, a padlo na stôl. „Bola si to ty. A čo si to spravila s tou rukou? Ako si vedela, čo máš robiť?“ nevedela sa vykoktať Elison. Teraz som si všimla, že obaja stoja a hľadia na mňa ako na výjav. Znova ma chytil záchvat. Ale tentoraz najsilnejší zo všetkých troch. Tentoraz som bola na krajíčku
k smrti.Padla som na zem, hlavou som sa udrela o stolík, na ktorom bolo sklo. Padlo mi to všetko na hlavu, a ja som teraz naozaj asi umierala. Edward kričal. Zas som krvácala, ale tentoraz s chrbta. Elison sa snažila dostať ku mne, no akoby ju držala odo mňa ďalej nejaká neviditeľná bariéra, a ona sa nemohla ani pohnúť. Všetko sa začalo krútiť. Chcela som zavrieť oči, no nešlo to. Držala osm ich otvorené len vďaka tomu, aby som vedela čo sa deje. Nedalo sa mi pohnúť, iba som tam tak ležala, a kričala od bolesti. Umierala som, to som vedela. Musela som už vykrvácať, lebo som doslova plávala v krvi. Zatvorili sa mi oči, a skĺzla som až na zem.
Letela som výrom farieb, a cítila sa tak, akoby som nikdy nemala byť smutná. Aj keď som nemala otvorené oči, cítila som, že som v neby. Tak takéto je umierať.
